„Spravím pre teba všetko na svete. Urobím z dúhy harfu a zahrám ti pieseň, čo som zložil iba „Poď môj milý, poďme na kraj sveta. Vieš, je tam taký plot, prelezieme ho a skočíme do mi zložil.“ Miriam, zaľúbená do Karola, mu takto vravela krásne hlúposti. rozprestretej lúke. Prechádzali sa tu, tešili sa sebe navzájom a prežívali svoje šťastie. „...až na mesiac natiahnem lano,“ vraví Karol, „sadneš si mi na plecia a ja ťa odnesiem až „A nespadneme?“, bojazlivo sa pýta Miriam. „Určite nie, s tebou sa ničoho nebojím,“ „Pozeraj,“ volá Karol a beží na cestu, ku ktorej práve došli. Vedie z mesta a prechádza  ich „Aha aký som povrazolezec,“ ukazuje Karol, chvíľu skackajúc na jednej, potom zasa na „Pozóóór, prichádza vrcholné číslo,“ vykrikuje Karol, hrajúc sa na cirkusanta a Miriam      Blížiace sa svetlo bolo jasnejšie ako mesiac. Potom sa rozdelilo na dve rovnaké, ktorý ich sprevádzal, ani Karol, ani Miriam, nepočuli. Celkom zanikal v nočnom koncerte Mesiac zrazu poskočil na oblohe a koncert prerušil iný zvuk, hlasnejší a naliehavejší. Všetko      Neďaleko miesta, kde toho večera ľahostajný asfalt cesty vypil do dna Karolovu krv Cvrčkovia vyhrávajú na husličkách vystrúhaných z bielych kostí, čo svietia jasnejšie než harfe vo farbách dúhy. Jama, ktorá ostala po dopade dvoch meteoritov presne na miesto, - odráža ozvenou melódie, ktorými nástroje, rozozvučané bledými strunami z naozajstných