Pred pár rokmi som sa v čase Vianoc rozhodol nevyhadzovať do koša zvyšky prosa po našom rozmaznanom domácom operencovi. Pri rannom venčení som ich začal vysýpať v parčíku pred panelákom. Vybral som si miesto pod ihličnatým stromom, kde v lete nerástla tráva a v zime nepadal sneh. 

 

O niekoľko dní som už každé ráno videl pod stromom starostlivo vyzobanú plochu. Neklamný znak, že moje darčeky našli adresátov.

 

Spočiatku som ich ešte nevídaval, ale hra na schovávačku netrvala dlho. Tí najodvážnejší potom už pri našom príchode nedočkavo sedeli na okolitých konároch a kríkoch a zlietali na zem skôr, ako som začal sypať zrno. Postupne pri strome vítalo mňa i psov čoraz hlasnejšie a netrpezlivejšie čvirikanie ranných hladošov.

 

Po dlhšom čase som spozoroval zaujímavú vec. Vrabce nás vyčkávali už na začiatku chodníka vedúceho k "nášmu" stromu. Striehli v okolitých kríkoch a keď sme sa objavili, sprevádzali nás po celý čas, kým sme k nemu nedošli. V tesnej blízkosti prelietali z konára na konár popri nás a hlasito sa pripomínali, len aby sa na nich nezabudlo.

 

Po celú zimu sa tak stali našimi spoločníkmi. A aj moji psi vycítili, že tie vrabce k nám v tých chvíľach patria a neštekali preto na nich.

 

Akoby aj oni pochopili, že i malé zrnká, dokážu vytvoriť veľké priateľstvá ...