Pokým i luna na poludnie svieti,
odráža svetlo ako chodník sám,
a slnko lúčmi, ako nikdy predtým,
šteklí nos, a tak milo baví sa
  s názorom na to ešte neuznaným,
  rozlieva svoje vody Torysa.
Starý most nevie, že vieš, čo je za ním.
  Ani sa veľmi múdro netvári.
  A ty sa slzám asi neubrániš.
Od lesa idú prví hubári,
  každý z nich nesie vrchovatý košík.
  Ani les nevie, že je prastarý
obraz, čo mi tu namaľoval ktosi
  len na sklo zavretého okienka.
  A obraz čaká, o svoj údel prosí;

nech sa len pozriem, dobre pozriem kam
  odišla luna. Kam odíde každý,
  už keď si túto mantru odrieka.
Kto mi ju vezme, dopustí sa vraždy!
  No kto by zobral život z obrazov?
  Každý z nich aj tak zostáva tu navždy.
Uraz tú cestu! Uraz teraz nov,
  že sotva splní luna, čo je plná
  slov o tom, čo sa vlastne stalo s ňou,
sľuby, čo dala, že zostane u nás.
  Taká je plná ako Torysa
  vyliata znútra. Jednoducho luna.
Jej odraz v okne teraz bez prísah
  na toto všetko, čo je pre ňu sväté,
  tak ako rieka pod ňou – vlní sa,

až ťa jej odrazené svetlo mätie.
  To je už večer, ktorý rozsvieti
  čarovnú lampu, ktorá iba pre tie
obrazy vkladá svetlo do vety.
  Je to len nápev, ktorý veta spieva.
  Hudba a melódia pre svätých.
A je v nej Adam, je v nej taktiež Eva.
  A neha uložená do vánku.
  Okno je otvorené. Kde je prievan?
Líham si, unavený, na vankúš
  a sny sa ku mne nenáhlivo hrnú.
  Luna tú podozrivú pozvánku
odovzdá mne a citlivému splnu.
  Príbeh sa vo mne znovu rozkrúti.
  Nehnute ležím, a som pohnutý.