Predtým

    Na chvíľu som sa zastavil. Potrebujem sa vydýchať. Už som dosť ďaleko. Utiekol som od nášho požiaru. Všade ticho. A chladno. Nezahrieva ani tlejúci popol  za radiátorom rebier. Modrinám od úderov srdca je pritesno. Tlačia sa von. Mlčia. A tlačia. Mlčia... A smädia.

Skotúľam sa z brehu a spočiniem na dne kalnej vody. Tam, hladiac oblé kamene, čo toľko pamätajú, počúvam...

Medzitým

(stretnutie s Boschom)

    Vyplavený do nového dňa sedím na brehu.

„Ááá, dlho sme sa nevideli. Dúfam, že sa máš stále zle.“

 Kľačal predo mnou, rukou sa dotýkal môjho pleca. Nebolo mu celkom dobre rozumieť, ale i tak som všetky jeho slová zreteľne rozpoznal. Ústa mu prekrývala rúška postriekaná akousi mazľavou hmotou. Mal na sebe sivý plášť, na mnohých miestach deravý, spodný okraj obhorený. Z pravého vrecka vytŕčal vrchnák dopoly naplnenej fľaštičky. Na rukách gumené rukavice. Cítil som ich drsnosť a chlad, keď sme si na privítanie podali ruky. Okolo neho sa šíril pach spáleného mäsa. Nebolo to však nepríjemné, odpudzujúce, ako by som čakal. Rozoznal som aj vôňu dezinfekcie. Bola o niečo slabšia než tá mäsová. Nepokojne sa obzeral, akoby  práve odbehol z operačnej sály a čakal, že ho tam čochvíľa zavolajú späť. Zvuky podobné stonaniu napĺňali okolitý priestor.

 „Práve tak, ako to teraz počuť, niekde... Vtedy, keď tu bol mor, vzdychali ich takto tisícky.  Ale neboj! City sa dajú prežiť.  Trvá to trochu dlhšie, ale keď je človek trpezlivý, dočká sa,“ vstal. Narovnal si rúšku, ktorá mu počas hovoru skĺzla popod nos a odhalila, že ho má plný takej istej hmoty, čo postriekala aj plášť. Potiahol rukavice nad zápästia: „No, už musím. Ak budeš trpezlivý a počkáš tu, príde rad aj na teba. Mohol si sa objednať vopred, už by si bol hotový,“ dodal ešte, keď sa vzďaľoval.

Nepočul už, ako som si skôr pre seba ako jemu, povedal: „Ja už som hotový dávno...“

Podišiel k otvorenému horizontu, odsunul ľadovú kryhu a do tmy zavolal: „Ďalší, prosím!“

Potom
 

    Zaťažený kameňmi ležal som na brehu. Ani vietor nemal tu silu pohnúť so mnou. Bola noc a ja ležiac na chrbte, hľadel som nahor do tmy. Dlhou trubicou, ktorá pripomínala hrubšiu záhradnú hadicu na polievanie a trčala mi z úst niekam ďaleko hore, som vyciciaval hviezdy. Ich striebro mi pretekalo kútikmi úst. Rozlievalo sa všade navôkol, napĺňalo jazero. Vyzeralo ako vyleštené zrkadlo. Bolo to, akoby milióny malých rybiek naplnili veľkú jamu, trepotali sa v nej a trblietali odrazom mesačného svitu.

    Pokúšal som sa volať. Slová však nezneli. V myšlienkach boli zreteľné, ale navonok nemohli nadobudnúť počuteľnú formu. Zanikali už vo svojom zárodku. Len čo sa vydrali z mysle, ihneď sa strácali. Tak ako cez dlaň, škárou medzi prstami, preteká voda...

      Prišla si. Pozotierala z mojich úst ešte vytekajúce striebro a votrela si ho do svojich dlhých vlasov. Po chvíli, vnoriac ruky do mojich útrob, vyhádzala si všetky skaly a potom pevne omotala jedným spleteným  prameňom svojich vlasov môj krk.

„Aby si neuletel,“ šepla si, keď práve zadul vietor. Uľahla si vedľa mňa na pravý bok a prikryla ma svojím dychom.

      Ráno si tu už nebola. Prstami som nahmatal hlbokú ryhu na mojom krku. Naklonil som sa nad jazero. Musel som si pritom pridŕžať hlavu, aby sa neskotúľala. V zrkadle jazera som uvidel okolo hrdla strieborný pás...

Teraz

       Ryha mi okolo hrdla  kreslí striebornú retiazku. Už sa skoro zacelila, hlava sedí pevnejšie. Pre istotu si ju však pri pohyboch ešte pridŕžam. Natáčam tvár do práve vychádzajúceho slnka. Vo svetle rodiaceho sa dňa zdá sa mi svet zasa krajším!  - veď hľa, koľko je na brehu bezhlavých tiel...