Pri návrate ma víta známe žltkavé svetlo.

Akoby okolo domov rozostavali lampy s tienidlami. Po oblohe sa prechádzajú tiene. Vlci. Krúžia okolo slnka, ani na sekundu sa nevychýlia zo svojich obežných dráh. Z diaľky sa ozýva bečanie hmly. Štekot psa. Nohy sa mi v blate šmýkajú. Ponáhľam sa. Čoskoro sa zotmie.
V dedine sa vraždí.

 

Rodný dom nachádzam po dlhom blúdení.
Zošerený interiér. Steny zarastajú burinou. Zo stropu kvapká voda do umne rozostavaných hrncov. Matka sedí za stolom a lúšti krížovku. Otec je priskrutkovaný ku svojmu chrómovanému vozíčku. Ani jeden si na mňa nespomína.
„Prečo ste prišli?“ pýta sa ma otec.
„Vyrastal som tu,“ vravím.
Mlčia. Vystúpim po schodoch a snažím sa nájsť svoju izbu. Zisťujem ale, že ju prestavali na akúsi šatňu. Všade sa vŕšia nahádzané kostýmy a papierové masky. Pobiehajú tu ľudia. Pred veľkými zrkadlami sedia ženy a líčia sa, iné si skúšajú šaty. Otvorím starú skriňu. Kedysi som v nej mal zbierku komiksov: teraz tu na vešiakoch visia ľudské telá. Poznám ich.
Videl som ich v novinách.

 

Za oponou je javisko. Reflektory osvetľujú zviazaného muža. V obecenstve to šumí vzrušením. Divákov nevidím, svetlo reflektorov je príliš silné. Herci vybiehajú na pľac. Začínajú muža mlátiť. Deklamujú pri tom akýsi text. Nerozumiem mu. Mátožne sa vraciam ku schodom, potkýnam sa. Rodičia sú stále v kuchyni.
„Prečo ste ich zabili?“ pýtam sa. Otec ku mne zdvihne vodnaté oči.
„Všetci máme záväzky, mladý muž.“
Vybieham von a vraciam. V kaluži vidím odraz svojej bledej tváre. Komín nášho domu cedí dym. Lepí sa mi na ruky. Z okna izby sa ozýva hlasný potlesk.
Zo slnka rastú sivé chlpy.

Padajú mi do vlasov.