Ľadovec

 

V kuchyni stojí matka a v popoludňajšom slnku krája sako. Najprv na malé prúžky, potom na štvorčeky. Prisúva ku mne tanier. Nejem. Matka sa rozhnevá, jej tvár sa pokrýva červenými škvrnami. Utekám do pivnice, v takýchto situáciách nie je dobré pohybovať sa v jej blízkosti. Uprostred chladnej miestnosti stojí biliardový stôl. Štyria hrobári hrajú gulečník. Mlčia. Ich tváre sú smutné, zbrázdené vráskami. Sadám si do rohu, kde na školskej lavici spí mŕtvola prikrytá bielou plachtou. Jeden zo starcov ma vezme okolo pliec. Jeho dych páchne po mokrej hline.
„V tom gulečníku je zakliate dievča, ktoré sa prejedlo hrachu.“ Gule rôznych farieb sú jej tváre. A tága oči. V kuchyni vrčí matka.
„Zase sa zmenila,“ poznamená druhý hrobár a švihne tágom. Jeho pohyb je však príliš prudký. Ozve sa trhanie zeleného plátna. Všetci ustrnú. Dívajú sa na stôl. Hrobárova ruka na mojom pleci sa mierne chveje. Čakáme. Súkno na stole sa striedavo nadvihuje a klesá. Niečo z neho vyjde. Niečo určite vyjde. Fičí studený vietor a strašidelne píska v medzierkach medzi zubami. Opatrne sa vyprostím z hrobárovho objatia a kráčam ku schodom. Nikto ma nezastaví. Večer, keď ležím v posteli, počujem ako na parapet okna dopadá ľadovec.
Matka stojí v záhrade a spoza župana jej vyletujú netopiere.  

 

Čert v hniezde

 

Do opusteného lastovičieho hniezda sa nasťahoval čert. Matej si to všimol hneď, ako vkročil do záhrady. Z hniezda trčal len chvost. Červenal sa skrútený v napadanom snehu a pomaličky ho roztápal. Zdalo sa, že čert spí. Fontáne niekto zašil ústa. Matej sa vrátil do domu, kde ho už čakala pani Wagnerová. Otvorilo sa jej čelo a vyletela z neho sova. Zmätene narážala do stien. Pani Wagnerová sklopila oči. „Pardón,“ povedala a nasypala si do úst akési tabletky. Matej sovu zavrel do starej klietky pre kanáriky. „Poslali ku mne aj psychiatra,“ zastonala Wagnerová. „Vraj som spolčená s diablom.“

Matej vyšiel na záhradu a sovu pustil. Tá ho za jeho dobrotu odmenila – vyzobala z fontánky všetky nite. Potom odletela do lesov. Matej za ňou zavolal mohutné „Ďakujem!“ a pobral sa späť do domu. Cestou si všimol, že lastovičie hniezdo horí. V izbe už stál starodávny koč. Opieral sa oň muž nepríjemného vzhľadu, s capími rohami na hlave. V ruke držal ihlu a klbko nite. Ihla sa v tme zlovestne zaleskla. Vyskočila svojmu pánovi z rúk a vystrelila ako šíp priamo k Matejovej tvári. Ten sa stačil len tak-tak uhnúť. Ihla sa vnorila do tapety, rohatý zaškrípal sírou zažltnutými zubami a odpľul si. Matej na nič nečakal: rýchlo vyskočil oknom na nočnú ulicu a dal sa na útek. Bežal a vytrhával si z tela kusy skla. Rohatý naskočil na kozlík a švihol bičom. Koč sa vyrútil z dvora a hrkotal po namrznutej ceste. Spod kolies leteli iskry. Matej kľučkoval uličkami. Ľudia v krčme za nimi otáčali hlavy. Vzduch plnili nadávky. Z toho nič dobrého nevzíde, mysleli si štamgasti.
Pani Wagnerová o ničom nevedela. Ležala totiž v posteli a pomaly umierala.