Záhradohlav

 

Mesto sa už dávno vyprázdnilo. Ale otec povedal, že my neodídeme. Čakali sme. Polia horeli. Niekoľko detí spásalo plamene. Pozorovali sme ich cez začadené okná. Čoskoro sa pohnú k mestu a nájdu nás. Snažil som sa presvedčiť otca, aby sme utiekli. Len pokrútil hlavou. V noci ma prebudil buchot na streche. Vyzrel som do tmy. Na pozadí mesiaca letel chlapec. K nohe mal priviazanú reťaz na ktorej konci sa trepotali záhrady pospájané lanami. Rozoznával som kývajúce sa hlavy kvetov, altány, skleníky a postriebrenú trávu. Zo záhrad opadávali kúsky hliny. Chlapec pristál na našom dvore. Reťaz mu na nohe vyrývala nepekné krvavé rany. Vstúpil do domu a o niečom sa s otcom dohadoval.
Ráno sa zo všetkých izieb stali záhrady. Podlaha zmizla pod nánosmi trávy. Prešiel som lesom do kuchyne a sadol si do altánku. Otec spal schúlený v tráve. Pripomínal malé dieťa. Jeho koža sa zdala byť veľmi hladká, vrásky zmizli. Chlapca som nikde nevidel. Proti svojej vôli som začínal byť zvedavý. Čo sa s ním asi stalo? To len tak odišiel? Pozrel som oknom do krajiny. Padal jemný popol a polia tleli. Ľudia sa nadžgávali plameňmi. Chlapec medzi nimi nebol. Ľahol som si do trávy a privrel oči. Na moment som sa prestal báť.
Prežijeme. Ešte chvíľu prežijeme.    

 

Pivnica

 

Je to už niekoľko rokov, čo matka poslala Huberta do pivnice po pár zemiakov. Zasvietil si malou baterkou. Niekto mu do tváre hodil pavučinu. Chcel si ju strhnúť, ale nešlo to. Pavučina mu zaliezla do kútikov očí a zlepila viečka. Naslepo  sa pridŕžal vlhkej steny. Videl rozmazane. Zdalo sa mu, že ide už celú večnosť. Pokiaľ si pamätal, mama zemiaky schovávala za starými bicyklami pána Ráporského. Narážal do debničiek a neustále si pretieral oči. Pavučina sa ho držala.
„Pusť ma,“ zašepkal. Zazdalo sa mu, že z tieňov sa ozval tichý smiech. Ale možno to bol len prievan. Odrazu začul zvonček. Ustrnul. Svietil baterkou pred seba. Sťažka rozoznával obrysy bicykla. Pedále sa otáčali. Na sedle sedela veľká, chlpatá bytosť. Strihala ušami. Ježila srsť. Asi mačka, napadlo Hubertovi. Ale zdala sa mu zvláštna. Nemala tvár. Klesol k zemi. Zemiaky by mali byť niekde tu. Na lícach zacítil rozvírený vzduch. Natešené mraučanie sprevádzané cinkaním zvončekov. Jazdilo ich tu aspoň päť. Všetky na starých bicykloch. Hubert si zaumienil, že sa o tom musí zmieniť pánovi Ráporskému. V tej chvíli ho jeden z bicyklov v plnej rýchlosti zrazil k zemi. Ohmatal si zátylok a zasyčal od bolesti. Nad ním sa týčili postavy z chlpov. Cez hmlu pavučiny videl ich žiariace oči.
„Veď nemáte tváre...,“ povedal omámený.
Chlpy sa zasmiali. Natiahli dlhé, pavúčie ruky a strhli mu niečo z hlavy. Odlepilo sa to od neho ako stará samolepka. Bytosti sa rozpŕchli a ostalo ticho. Kolesá opustených bicyklov sa ešte otáčali. Hubert už nevidel vôbec nič. Plazil sa po zemi a skučal od bolesti. Z posledných síl sa vrátil do bytu.
V tú noc spal v kartónovej škatuli pod mostom.