PROLÓG/
Čo je sen?Je na ńom čosi tajomné?
A v čom tkvie jeho pravá podstata?
Je hádam..vnútorným výkrikom duše?
Kráĺovská cesta do podvedomia?
A či len vypĺńa nevyslovené želania?
Široká ríša divej skutočnosti?
A čo tak prezvedieť sa u Artemidosa?
Slzy a muky,dotyky radosti
doľahnú však vždy,keď človek spí a...cíti....
1/
stratená  priepasťou dávnych čias
v pralesoch panenských údolí
túlam sa zrakom Jánusa
po miestach, kde skazou nedotknutá
pokora ctí si prírodu
beznádej snežného povlaku
lišajníky, mach, všetko sila vôle,
zver plná pastvín,horských lúk
do diaľav šíre priestory
2/
ospalé ráno v prebúdzaní
s povzdychom nevôle
zoblieka tmavú perinu
pre čaro jasu rubínov
a lúče strmé svahy
jemne až k skalným bralám
ako keď Eva plavé vlasy češe
láskajú s nehou  drsné krásy
kde domov nachádza človek
3/
dívam sa na zlatý vodopád
prvýkrát vidím onen raj
vznášať sa nahor
počujem
detský smiech echom v útrobách
posvätný oheň nepohasol
v pohľade lovcov na nohách
cítim moc mágie, povier, zaklínadiel
i božstiev zosobnení ochranu
4/
...no zrazu zmena na nebi...
Ach, aké dusné sparno!
nebesia pokryl čierny mrak
ako tieň  jasné čelo
márnivú vášeň v neláske
vypálil žiarlivý živel
vidiac
jak vánok nehodne
milovanú zem hladí...
5/
iba bdieť ...večnosť...pre márny cit
po láske hladný
ktorej niet
zachmúri pohľad v hnevlivej zášti
vysnený pocit navracia späť
horiaci plameňom
pod ťarchou liet
mladosťou mocný naveky
nerád spútava hrdosti slasť
6/
hruď márne chce
kým žiarlivosť a žiaľ
pohľadu uhol pozmenia
zachrániť cit, pozbaviť ťarchy skál
a sebaľútosť zanechať
neskoro ... samota
i cnosť doháňa k šialenstvu
nie ešte živel, ktorý má
neskrotnú povahu  ohňa
7/
hromov a bleskov všemožný pán
ukázal hravo svoju moc
od hlučných rán zachcel sa svet
krvavé zore pritiahli noc
temnota odkryla ukryté hrôzy
víchor sa zdvihol zo zeme
zima a dážď v živelnom vare
hľa - sila vôle
v každom drobnom stave
8/
mimo času a priestoru
do kruhov večnosti
mimovoľne som vstúpila
pred víchrom
mágia...pocit bezmocný
mystickým čarom gniavi
a tajomna moc nesmierna
v realite na míle vzdialenej
nado mnou nemá žiadnu moc
9/
z diaľavy ešte dolieha
hynúca meluzína
keď duchom náhle otrasie
burácavý tón
tá sila,mohutnosť
je vzletu duše zamat
jak vlna morská sveta strasť
pojíma do útrob pien
žehnajúc rukou Boha na nebi
10/
vždy bola mojou rozkošou
magická symfónia
čo s Plutom zdieľa spoločné
iba postupnosť
excelentná a bravúrna
v žilách plnokrvnosť
oheň túžby a života
i tmy vydané priepasti
svietiace svetlom v skone...
11/
nemajúc pojem o čase, priestore
rútim sa  v inú dimenziu
kde nieto miesto pozemské
lež rajského Edenu div
duša tne dráhu vysnívanú
sťa prudký holubičí vzlet
akési vysvetlenie?  nieto času
len v diaľ a v diaľ, stále vpred
do sveta nebeských anjelov
12/
a keď už temer pretína
nirvány nebeský svet
niečo ju na zem späť volá
ruší jej prudký let
vzoprie sa vzdorne! no čísi tieň
skláňa zrak k veciam pozemským
v pokoj snov prechádza rozochvená myseľ
dotknúť sa nebies bokom odloží
a s kvapkou trpkosti dotkne sa zeme
13/
ako piesok v presýpacích hodinách
previal sa nielen čas
moje nohy vstúpili v mladší vek
v samotné lono prírodných krás
napriek divej nádhere zrazu cítim žiaľ
mysľou mi preniká obraz Sibyly
vlieva sa do mňa zármutok
zostáva i vznecuje znova a znova
silou sopky prebudenej z temnej hlbiny
14/
v mocných spároch hrôzy hynie krajina
kde povstala z prachu zeme  moc
no múdrosť a povďačnosť zloba skalila
chtivosť zvíťazila..a s ňou lakomosť
trojzubcom rozbúril more Poseidón
jediným úderom poľahky
nevďačnosou nazlostený boh
namyslený svet už nechráni
to Márnivosť precenila  hnev
15/
malebná krajina sladkovodných sadov
s klímou, kde vládla večná jar
obklopená krotkou, poslušnou zverou
veľkolepé záhrady slová neopíšu
krásu čo prevyšoval iba kráľov palác
hrdo sa týčiaci na pahorku mesta
s ním ruka v ruke..pompézny chrám
na počesť vládcu morí Poseidóna
ktorý žiarou prekonal samotný jas boha
16/
v zlatých obručiach ako plamene
sídla mocných týčili sa do nebies
všade samý prepych, bohatstvo
odrážajúc lesk Parnasu
a v strede palác kráľovský
kde noha Atlasa pokrstila zem
majestátne chrániac si vzlet prvenstva
s božím chrámom stroho seberovný
no časom.. Pýchou znetvorený
17/
do temných hlbín oceánu klesá
ostrovný svetadiel v náreku
rozbúrené more za hlasného vlnobitia
pojedá hltavo moc jeho odvekú
a už sa nespolieha na ruku pomocnú
vediac, že božstvo iné si želá
zomiera nádej padlému národu
smrteľnou ranou stíha ho pomsta
tak ako márnivosť, čo marí ruka božia
18/
sen znova búrlivo nabral dych
o celé stáročia preniesol ma vpred
pred zrakom sa črtajú lesy a lúky
z krajiny pokorenej zostáva  tieň
časť po časti začína sa skvieť
reč rozmerov, sila mohutná
čistota zasahujúca moju hruď
s harmóniou, sťaby hudba hrala
hudba mezolitu..hudba môjho kraja
19/
skrotených zvierat neveľké čriedy
krotko sa pasú v ohradách
po boku pastiera pes schúlený
na prvé podráždenie zveri vyčkáva
pod jelšou zelenou bystrina
azúrom nebies v tichosti
nad votrelcom dôstojná a mĺkva -
rybárovu prítomnosť trpezlivo znáša
ktorý jej harpúnu do útrob vráža
20/
vyplašené vtáctvo naruší pokoj
pohľad mi spočinul do šírych diaľ
kopytá zveri víria prach hliny
bezbranným vzoprením smrti tvárou v tvár
útok šípu zranený diviak nečakal
šialenou rýchlosťou k lovcom vyráža
krvou sa zapálil blčiaci zrak
v slabinách mučivá bolesť ho poháňa
zabiť! pudom posadnutý ľudského rivala
21/
rýchly skok oproti napnutým tetivám
teplý prúd zo slabín už farbí pláň
pozbavený zmyslov, vydaný mukám
zákernú silu má v hrote zbraň
včas skočia lovci do bezpečia strán
diviak sa vzpiera, nechce sa vzdať sveta
predsa však víťazí slabosti daň
z tela sa tíško život vytráca
a smrť sadá na šípy v hrudi zvieraťa
22/
časopriestorom sen ma opäť prenáša
za sebou nechávajúc tisícročný hiát
duch sa mi nad jazerom belasým vznáša
pod svahmi východnými Malých Karpát
veľkosťou rozsiahle sťa Nezideru kryštál
s pokladom pokojných vĺn
obklopené ošiaľom skál
predurčene fatálne dotykom ľnúť
v zrkadlení odrážajúc pokojnú hruď
23/
tu pokoj hviezd láska hladinu
a samo nebo schádza z výšavy
slnka lúče azúr nežne hladkajú
premieňajúc do zlata odev belasý
tu v samote je život ponorený
jasom pravdy zahalený od dávnych dôb
protiklad dnešnej metropoly
ktorú tam vybudoval ľudský tvor
keď prihojne vyslal k nej záujem svoj
24/
v ňom tlčie srdce pozemského sveta
pokojne v nerušenej tichosti
a keď živel hladinu rozburáca
stáva sa prameňom  myšlienky
nad balast banalít azúr povznesený
jazero hodné spomenutia
dnes - stratené v pustatine plnej ľudí
clivôt a hrôz zradného miesta
kde duša plače, či nechýba jej veľa
25/
so zemou spätý, hľadiaci v nebesia
zvažuješ prach a bytie v ňom
v prírode v stave osamenia
pýtaš sa, čím by si bez božstiev bol
ak by ti v strastiach nepomáhal boh
či dala by sa uniesť ťarcha bytia?
pochopiť víry nesmrteľných vôd
priečiť sa vôli by bola zrada
veď duch len v nebesiach útočište hľadá