Tomášovi zomrel otec. Rozhodol sa, že ho odvezie do rodného mesta. Posadil teda urnu na sedadlo spolujazdca a zaistil ju bezpečnostným pásom. Vyrazil. Čoskoro však zablúdil a bol nútený prenocovať v opustenom senníku. Založil oheň. Jedol fazule z konzervy. Urna mlčala. Ráno sa všade rozliezala hmla. Tomáš opustil spálenisko a dorazil na miesto, kde sa cesta rozvetvovala na tri smery. Poklopkával prstom po volante a škrípal zubami. Namáhal mozog ako vedel, ale nespomínal si.

„Oci, kadiaľ?“ spýtal sa v zúfalstve, ale urna mlčala. Našťastie sa čoskoro do poľa zrútilo dopravné lietadlo. Preživší Tomášovi povedali, aby sa dal cestou napravo. „Ale hlavne,“ povedala akási pani a prišívala si späť odtrhnutú ruku, „hlavne, sa neobzerajte späť.“
Polia sa zužovali, objavovali sa stromy. Auto narazilo na hrboľatú lesnú cestu. Pneumatiky sa šmýkali v rozbahnenom teréne, Tomáš zvieral volant a snažil sa voz upokojiť. Motor začínal vynechávať. Pneumatiky uviazli v hustom machu. Tomáš si utrel spotené čelo.
„Myslím, že sme blízko,“ povedal. Urna mlčala. Tomáš auto zamaskoval lístím a ďalej pokračoval pešo. Dorazil do mesta s jediným domom. Za ním sa rozprestieral cintorín. Zachvátil ho smútok, keď čítal na náhrobkoch známe mená. Na okraji čerstvo vykopaného hrobu zastal a skúmavo sa díval nadol.

 

„Haló!“ zavolal. Keď sa nikto neozval, začal opatrne zostupovať do jamy. Bola hlbšia, než predpokladal. Konečne dosiahol dno. Posadil sa na lavičku a zhlboka oddychoval. Privieral oči pred svetlom pouličnej lampy. V hline sa črtali dvere s ceduľkou. Nápis sa nedal prečítať. Tomáš skúsil kľučku. Pánty zavŕzgali a on vošiel.  
Jeho auto sa v tú noc utopilo v machu.