Toto nie je poviedka. To je recesia. Ale aj budúce vyskloňované sklonom k rebélii. Začalo. Búšenie srdca o zárubne, ktoré niekto vyhodil ako nepotrebné.

 

    Zobudila som sa, zaliala si kávu a v posteli si vychutnávala posledné minúty slastnými dúškami. Aróme som verná. Po ceste do práce som sa zastavila v nákupnom centre, večer by som zase nemala náladu. Preplnené parkovisko a za čelnými sklami vypleštené oči. To nie je zveličovanie. To je skutočná pravda. Žiadne nákupné stredisko totiž nebolo. Len bledý fľak na použitom asfalte. Ako keď odtiahnem skriňu a na parketách vidieť, že tadiaľ neprešla ani noha. Toto čo má byť? Kašlať na jednu budovu, je tisíc ďalších. Mala som v mysli oveľa dôležitejšie veci, ako sa zaoberať ukradnutou atrapou. Áno, bola to iba fádna, hranatá postava. Žiadne vytvarované boky, či príťažlivé proporcie. Zvalená nebola, to by vyzeralo miesto činu inak.
Prešla som dva kilometre a zastala pred ďalším potravinovým reťazcom. Ten istý úkaz, dokonca pár klaksónov nie a nie sa odmlčať. Pripadalo mi to ako odchyt bažantov. Hluk a potom odstreľ. Prázdno. Nikde nič. Len vzduch nabitý údivom a hrôzou.
„Tak tomuto vážne nerozumiem“ povedala som nahlas, no môj hlas mal príchuť flegmatickej. Nič zvláštne. Iba povaha. Zatvorila som oči, nech vnímam iba pamäť. Že všetko je na svojom mieste a ja nemusím lúštiť žiadne záhady.
No zabudla som na podstatnú vec a tou bol štvorec. Keď som zatvorila oči, tma sa nerozprestrela všade. Pretože tam zostala kocka, z ktorej bol vidieť iba predný diel. A v ňom bolo všetko. Minimalizmus. Mohla som odtiaľ vyťahovať realitu po kúskoch ako z kúzelníkovho klobúka. Neuhla som sa. Ani nocou, ani žmúrením do boľavých viečok.

 

    Ešte stále som v posteli, viem, že dnešný deň bude iný ako ostatné, nič nezostane na svojom mieste. Ani vec, ani vzťah. No nemám z toho zlý pocit, ten bol doteraz. Obhrýzla som si ďalší necht. A vysypala popolník. Bol plný pokrčených papierov. A izba plná nezvládnutého manželstva. Raňajky zostanú v chladničke, možno na večeru, možno pre psa. Svitanie mi nič nevraví o žalúdku a iných schémach. Vraj bežných. Ja som bežná od desiatej hodiny večernej. Keď je do budíka ako do utópii a pokoj hneď vedľa. Dosiahnuteľný a môj. Som nahá a smutná.

 

    Otváram dvere na kancelárii. Neosobná miestnosť, chladné zariadenie a ja. Podobáme sa, akoby sme boli súrodenci. Zapínam PC, na pozadí pochmúrny obraz od Victora Cracka, každý týždeň iný kúsok z jeho geniálneho umenia. Bola som už v stovkách kancelárií a nahliadla do pozadia počítačov, do fotografií v rámčekoch, do udomácnených pracovísk. Takmer všade členovia rodiny zachytení ako milujúci a milovaní, rôzne dekoračné predmety, voňavé sviečky. Bola som nútená sa nad sebou zamyslieť. No doteraz mi ten pohľad nič nevraví. Rozhodne nič, čo by vravelo: toto je o mne. A zapadnúť? Jedine prachom. Na stole šanóny a moja nechuť k papierom. O tri mesiace mením zamestnanie, čo je to štvrťrok oproti zostatku? Oproti desiatkam dní, oproti desiatkam rokov? Vydržím. Ešte som ani raz nemala pruh z ťažkého obdobia. Vždy ma prešlo a ja som zostala ako zlisovaná. Do sploštených emócií.

Do môjho priestoru vstúpil vedúci. Autority uznávam len keď sú odo mňa minimálne dvesto svetelných rokov. Pozdrav a veta, formálna. Pripomína mi môjho otca. Preto najprv zazriem a až potom odpoviem. Vie, že si so mnou neporadí. Ako vie aj to, že svoju robotu zvládam rýchlo a pedantne. Načo by mu bola úlisná, po ktorej by mal záchvat z nevyplnených tlačív, nestihnutých termínov a ktorá by mu pripomínala, že erekcia už nie je to, čo bývalo? Z mojich slov dostáva modrastý nádych, preto radšej zmizne v dlhej chodbe. Už dávno nemávam výčitky. Informujem bez zbytočných slov. Tak načo ma zaťažuje banalitami? Vraj, prečo som si o polnoci z klubu samotárov brala taxík a nezavolala som na jeho telefónne číslo, alebo prečo som zase spala len štyri hodiny.
Keď mi natiahne deň aspoň o minútu, nájde si ju v mojej pochvale. Keď mi povie, že bude môj osobný šofér, zahodím všetky vizitky z taxi služieb. Ale on nemení nič. Nech ide a dá mi pokoj. Takto to nefunguje.
Objavil sa kolega, priniesol mi kávu. Nemusí mi nič vravieť. Pozriem a vidím ako sa jeho včerajší deň skončil. Ak v ňom bola manželská hádka, zostane mu na prsiach hrb, ktorý ho ťahá dopredu. Pozerám na ten obludný rozmer a ja, čo nenávidím pískanie, mám chuť si zapískať. Tak prekvapene. Hrb má rozmery jednej ťavy. To muselo byť včera pekne ostro. Bez slova mi podá hrnček, lebo šálka je pre mňa príliš ženská a ťažkopádne sa vzdiali. Máme spoločné črty, no u neho kričia, zakiaľ ja tie svoje podplácam, aby sa tvárili nemo.

 

    Som doma. Neviem, kto vymyslel ten morbídny názov. Možno komediant. Nikde nikoho, len pár zmeškaných hovorov. A neporiadok. Zbieram šaty, hádžem ich do pračky, riady umývam bez myšlienok. Štyri stoličky za stolom. Kto vymyslel, že štyria a rodina je ideálne prepletené? Jedna je prázdna pol roka, druhá je plná, len keď sú ostatné prázdne, tretia a štvrtá? Niekedy sa naraz odsunú. Ešteže existujú kalendárne mesiace. Lebo týždne by nič neprezradili.
Žehlím, len šaty neprijímajú teplo. Majú sklon k pľuzgierom. Ako ja.
Vyberám dvadsať kníh z krabice. Od detstva milujem antikvariáty. Privoniavam k starým väzbám, listujem v životopisoch a do zoznamu dopisujem názvy. Prvý krát sa v ten deň usmievam. A len tak si poskočím. Byť malým dieťaťom s rozumom dospelého nikdy nebol môj sen. Byť dospelým s chovaním dieťaťa už vonkoncom. No predsa robím, to čo cítim. Vlastne konečne cítim.
Zaliezam pod paplón, krásny moment na jeden záber pre fotoaparát. Ešte stále nikde nikoho a ja si nemienim robiť ďalší test na poruchu osobnosti. Stačí, že mi neprítomnosť akéhokoľvek človeka vyhovuje.

 

Náladu som si zaznamenala do denníka v symboloch, nech držím lepšie pokope. Písal sa rok 2011.
  
    možno vlastním kanceláriu detektíva
    možno predávam darčeky
    pod strom rozchodov
    alebo sa iba tvárim ako súčasť
    svojho druhu
    ale nie som odtiaľto

 

    som vymyslená neexistujem
    iba napodobňujem človeka
    a jeho presah
    z dosahu mi vždy šediveli
    zreničky

 

Raz, pri listovaní všetkých odkazov, básní a príbehov v hrubom zošite, ma začala moja obľúbená posteľ omínať. Nielenže sa mi zunovali zlé sny, ktorými vŕzgala v hlave. Ja som z nej totiž vyrástla. Ešte v ten deň som ju vyniesla na smetisko. Muž v oranžovej veste a robotníckych rukaviciach sa na mňa prekvapene pozrel a potichu, so strachom v hlase aj v očiach, sa ma spýtal:
„Prosím vás a je tá truhla prázdna?“