V reštaurácii u Karlweissa kedysi stál stôl obrastený pavučinami. Nikto pri ňom nesedával. Uprostred trónil obyčajný sklenený pohár naplnený vodou. Na priloženej ceduľke sa črtal naškriabaný nápis: NEPIŤ! JE VO VNÚTRI!
Raz do reštaurácie prišla Jana. Mala jedenásť rokov a cestovala s rodičmi po neznámych mestách. Došiel im benzín a rodičia sa vydali hľadať pomoc. Jane prikázali ostať v aute. Ale čoskoro sa začala nudiť a tak sa rozhodla, že si prezrie okolie. A teraz stála pri stole s ceduľkou a usmievala sa. Skusmo namočila ukazovák do pohára. Krčmár sa naklonil ponad pult a zahrozil dievčatku rukou.
„Nevieš čítať?“ zvolal. Jana sa len zasmiala.
„Veď tam nič nie je,“ povedala. Krčmár sa zamračil a odišiel sa venovať zákazníkom. Jana si sadla za stôl a dívala sa na pohár. Povedala si, že tu počká na rodičov. Plynuli hodiny, deň sa farbil do tmava a hostia sa začínali postupne vytrácať. Jana sa rozhodla, že si z krčmára vystrelí. Vzala pohár a na dúšok vodu vypila. A potajomky sa vytratila. Potom sa len tak túlala nočnými uličkami a chichotala sa pri predstave rozhnevaného výčapníka. Spustil sa dážď. Jana našla staré noviny a vyrobila si z nich dáždnik. Okolo skákali žaby. Mala ich aj v klobúku, lepili sa jej na šaty. Nasledovala ich.
Jej rodičia medzitým natankovali a celí šťastní vyrazili na cestu domov. Jana v bruchu pocítila bodavú bolesť.