Hladina jazera vyzerala ako vyliaty atrament. Helmut pasce rozmiestnil už pred pol hodinou. Zakopával pri tom o rybie mršiny, šatku ktorú mal previazanú cez tvár si musel niekoľkokrát zložiť. Dýchal zhlboka, so zaklonenou hlavou. Teraz sedel kúsok od jazera, cez plecia prehodená deka. Díval sa na vodu. Počúval kvákanie žiab. Kdesi nad jeho hlavou zaševelili krídla akéhosi vtáka. Zavrel oči.

 

Prebudilo ho syčanie. Zažmúril a uvidel všetkých šesť hadov. Držali v papuliach nezaklapnuté pasce a odnášali ich na breh. Ich šupiny a pierka poletovali vo vzduchu. Mihali sa v tme ako bábky tieňového divadla. Helmut prehltol nadávku. Vybehol z úkrytu a ohnal sa po najbližšom hadovi nožom. Minul. Hady sa stratili v lesnej tme. Mierili k spiacemu mestu. Ešte v tú noc vliezli do izby mlynárovej dcéry. Zacítila na koži vlhkosť. Otvorila oči. Šesť hláv, akoby vyrastajúcich z jediného tela sa skláňalo nad jej tvárou, dusilo ju a ťahalo z postele.

 

Helmut bežal po príjazdovej ceste a zbieral postrácané pasce. Odrazu sa zastavil. V tme zazrel niekoľko svietiacich bodov; vznášali sa vo vzduchu, ako výsmešné lampióny. Zastúpil hadom cestu. Zastavili a dívali sa naňho. V pazúroch zvierali dievča. Vytiahol nôž. Vyskočila čepeľ. Ešte sa nestihol ani zahnať a už sa mu na ruku nalepila jedna hlava. Cítil ako sa do kože zarývajú ostré zuby. Prsty ochabli a nožík spadol do prachu. Ruka sa oddelila od tela. Z diery na pleci vyskočilo množstvo pružín a drôtikov. Iskrili na miestach, kde sa pretrhli spoje. Had zmizol s rukou v tme. Helmut klesol na kolená a chvíľu lapal po dychu. Jazero medzitým zamrzlo. Keď si všimol, že v meste sa začínajú rozsvecovať svetlá, vstal a vydal sa do stíchnutých nočných polí. Začul hluk a ľudské hlasy. Dúfal že ich nestretne. Na plece bez ruky sa mu znášali komáre a muchy. Prisávali sa na medené kábliky.
Smútočné zvony sa niesli nad krajom ako cudzie vtáčie chorály.