dusia ma uzly

dusia ma
keď uličkou pomedzi vlčie maky
púšťam rozdrolené siluety
nevedomá


čakaním zaostrené
odlietajú vždy iba vľavo .. k stonaniu
vsiakajú
do prachu ktorý ma nenaučili vnímať

nedonosenie bolí viac ako mínusy

každé ráno roztáčam chodník
ledabolo
zahmlenými očami mámim z teba Pravdu
rozfúkaná v hre ktorá sa ma

dotýka