vedľa idúceho vlaku
na slepej
kde sa zdá priďaleko
od teba až po túto báseň
upretý na koľaje sa ma denne dotýkaš

a možno len nemáš síl
na útek
unavený mojím

som ti bremenom kým neviem
kam patrím

najťažšie je udržať rovnováhu
keď dvíham nohu po najvyšší bod
a tak ju rýchlo položím
no do cieľa dôjdem ak ju napriek tomu bodu
opäť dvíham pretože chcem ja viem /

rozprsknuté obrázky za oknom
na predlhej trati
udivene pohládzam
ako prvý raz
a neprezradený plač chradne rozostretý na stole