Spoznal som štyroch ľudí. Neboli ničím výnimoční. Snáď o nich na začiatok poviem len toľko, že jedného dňa sa im stalo čosi zvláštne. Teraz vám ich príbeh vyrozprávam...

Bola raz dedina. Taká malá, že by ste ju nenašli na žiadnej mape. Stála ukrytá medzi dvoma kopcami a viedla k nej len jedna asfaltová cesta. Mala tak málo obyvateľov, že sa navzájom všetci poznali. Dokonca si podaktorí mysleli, že sú jedna rodina, a to aj keď vôbec nemali spoločnú krv. Vravievali: „Toto je môj bratranec z piateho kolena. Tamto je moja sesternica z dvanásteho kolena...“

Medzi týmito ľuďmi žili naši štyria, ktorí sa za príbuzných nepokladali a jediné, čo ich spájalo bol pozdrav „Dobrý deň“, keď sa náhodu stretli na ulici.

Bol to Boháč, ktorý mal najkrajší dom a vlastnil krčmu.

Drzaňa, mladá žena nepoznajúca význam slova skromnosť.

Namosúrenec, ktorého reč mala takú váhu, že sa s ním radšej nikto nevadil a napokon Roľník – dobrák od kosti.

V jedno dopoludnie si všetci našli v schránkach zelený list. Zlatým, vykrúcaným písmom v ňom stálo: „Dnes na obed dostaneš odo mňa dar. Ak chceš vedieť aký, príď za dedinu k zelenému lesu. Budem ťa čakať na prašnej ceste. S pozdravom Živo.“

Boháč najskôr správe nevenoval takmer žiadnu pozornosť: „Môžem okašľať dar. Peňazí mám toľko, že by som si celú dedinu kúpil.“ Potom však začal rozmýšľať inak. „A kto je vlastne Živo? Nespomínam si na nikoho takého.“

„Čo keď je to tvoj bývalý spolužiak?“ nadhodila boháčova žena, keď jej list ukázal. „Pekne tam choď a uvidíš! Ak sa ti to nebude pozdávať, rýchlo sa vrátiš.“ Boháč počúvol a  šiel.

Namosúrenec list bez rozmýšľania pokrčil a švác ho do smetí. Po pár chvíľach ho však vytiahol, vyrovnal a znovu čítal. Nedalo mu to. „Živo? Kto to je? Pôjdem sa tam pozrieť, ale keď zistím, že si zo mňa robí srandu ten susedov fagan, plesknem mu po tej hlave strapatej takú, že to bude dlho rozdýchavať!“

Drzaňa sa rozhodovala najkratšie: „Niečo dostanem?!  Zadarmo?! Idem!“

Keď list našiel Roľník, práve sa vracal zo záhrady na obed. Najskôr váhal, pretože prácu ešte nedokončil a nebolo mu po vôli trmácať sa za dedinu. Bol však zvedavý. Tiež najskôr rozmýšľal či si z neho niekto uťahuje. Keď ale uvidel, že poludnie sa blíži, zahodil pochybnosti a vybral sa k lesu on.

 

Na obed už všetci štyria stáli na prašnej ceste miznúcej medzi stromami. Najskôr sa rozhnevali, pretože každý z nich ukázal rovnaký list. Na určenom mieste pritom nebolo ani živej duše. Po pár hnevlivých slovách sa chceli pobrať domov. Roľník si však v tieni kmeňov všimol malý stolček. Leskla sa na ňom zelená obálka.

„Niekto si z nás dobre vystrelil. Keď ho chytím, roztrhnem ho ako žabu!“ kričal Namosúrenec.

„Počkaj! Chcem vedieť, čo sa v ňom píše!“ zahriakla ho Drzaňa, otvorila obálku a nahlas čítala: „Najskôr sa vám chcem ospravedlniť, že som sa s vami nemohol stretnúť osobne. Svoje dary aj tak dostanete. Stačí, keď prejdete lesom. Budem vás čakať na poli za kopcom. S pozdravom Živo. P.S. Prichádzajte s rozstupom jednej hodiny. Dar dám každému osamote.“

„Bol to on! Susedov fagan...“

Boháč nereagoval na Namosúrencove výbuchy. Namiesto toho celkom pokojne povedal: „Žena mi nakázala vrátiť sa ako sa mi to nebude pozdávať, tak ja idem...“ očami poblúdil po zvyšných troch. Oni však len mĺkvo stáli, nič nehovorili. „Alebo nejdem?“

„Keď sa s nami chce niekto hrať, som ochotná na tú hru pristúpiť. Čo poviete?“

„Mám prácu v záhrade...“ prehovoril Roľník. „Kto to spraví za mňa? Nemôžem. Ešte treba pokopať, vypleť, zavlažiť...“

„Tak si choďte, pôjdem sama!“

„Ty by si sa do všetkého len tak bezhlavo vrhla! Čo keď tam čaká nejaký grázel?!“

„A čo?! Nemal by ma kto ochrániť?“ odvrkla a žmurkla na Namosúrenca.

Roľník bol už jednou nohou zo skupiny preč. „Naozaj by sme nemali. Roboty je vyše hlavy a...“

„Dobre! Pôjdem,“ zahlásil Namosúrenec, hľadiac nenápadne na Drzaňu. „Ale chcem ísť prvý. Ak je to susedov chlapec, dám mu za uši.“

„No dobre. Keď idete vy, idem aj ja,“ prehovoril odrazu Boháč. Veď čo ak by oni dvaja naozaj dostali dar a on nie...

Roľník prekvapene zažmurkal.

„Ideš aj ty?“ spýtala sa nepokojne Drzaňa.

Muž sa zhlboka nadýchol. „Dobre. Idem. Aj keď sa mi to vôbec nepáči...“

 

 

Dohodli sa, že do lesa nevojdú všetci naraz, no ani čakať nebudú tak dlho. Najviac pol hodinu a pôjde ďalší. Prvý bol Namosúrenec...

Les rozprestierajúci sa za dedinou nebol strašidelný ani zvlášť temný. Dokonca ani taký veľký ako by sa mohlo zdať. Bolo to pokojné, slnkom zaliate miesto na ktoré si ľudia chodili oddýchnuť.

Prašná cesta kľukatiaca sa medzi stromami viedla Namosúrenca najkratšou trasou. Už za pár minút sa dostal k čistine. Stála na nej drobná chatka. Z diaľky videl, že okolo nej pobehuje starček s rýľom v ruke. Pár krát rypol do zeme, potom sa oprel a čakal.

„Pane,“ oslovil ho zadýchane, keď šiel Namosúrenec okolo. Snažil sa pôsobiť pri sile, no roztrasené ruky prezrádzali opak.

„Vo vašom veku by som sa na to radšej vykašľal,“ vyšplechol Namosúrenec hrubo, no starec sa nezľakol. Plačlivo pokračoval.

„Čo mám robiť? Potrebujem si vykopať jarky pre potrubie. Chcem si zaviesť do chatky vodu. Už mám príliš unavené nohy na to, aby som večne behal k potoku. A ani vedro už nedokážem uniesť...vlastné telo ma zradilo.“

„Dúfam, že nechcete pomôcť, keď ste ma takto zastavili?!“

„Nie. To nie. Nebolo by to na škodu, no...“ zaboril pohľad do zeme, „čo už.“

Namosúrenec zaťal zuby. „Dajte sem!“ vytrhol starcovi rýľ tak rázne, že starý muž takmer spadol na nos. „Toto je citové vydieranie. Dúfam, že je trestné!“

Zaťal rýľ. Šľachy na rukách sa mu pri kopaní napli ako drôty. Fučal, klial, potil sa... Bola to náročná práca. Starčekovi vykopal niekoľko metrov jarku, potom rýľ od zlosti šmaril o zem. „Kašlem na to! Mám iné povinnosti.“

„Ideš za Živom však?“

Namosúrenec vyvalil oči.

„Viem to, pretože ho poznám a povedal mi, že prídeš. Čosi mi nakázal. Keď si skončil, poď so mnou!“ Starček ho zaviedol k štyrom plným vreciam. Maličkému, väčšiemu, veľkému a najväčšiemu. „Chcel, aby som ti ich ukázal. Vraj si máš jedno vziať a priniesť mu ho. Iba potom dostaneš sľúbený dar.“

Namosúrenec pokrivil ústa v rozhorčený úškľabok. „To snáď nie, o tom nebolo ani reči.“

Starček mykol plecami a odovzdane vzdychol.

Namosúrenec nemal inú možnosť. Vzal si druhé vrece. Väčšie. Bolo ťažké, no nie tak aby ho neodniesol. Bez rozlúčky šiel ďalej...

Zdalo sa, že les končí, ale nebolo to tak. Medzi stromami sa skrýval ďalší domček. Pred ním bola ku kmeňu priviazaná krava. Múkala na celé okolie tak, že to až za kopcom museli počuť. Keď Namosúrenec prechádzal okolo, vyšla z domčeku babička a zastavila ho. „Ako hučí tá opacha však?“

„Čo by nehučala?! Veď nebola ráno dojená. Vidím to na diaľku!“

„Viem, viem...“ chytila sa za hlavu. „Ja si s ňou už nedokážem dať rady. Keď ju dojím, vzpiera sa ako divá. Kope. Som už príliš slabá na ňu. Stačila by ma raz kopnúť a kosti by mi polámala. Ale ty by si ju vedel podojiť, však? Dala by som ti z mlieka.“

„Ja?! Ja vám ju mám dojiť?!“

Tak ako pred ňou starček, aj ona sa zatvárila nesmierne smutne. „Nemusíš. Hádam si s ňou poradím...“

Nastala krátka odmlka.

„No čo s vami?!“ vyprskol napokon. „Vidíte, že to nie je pre vás. Dajte vedro, podojím ju, ale potom ju radšej predajte!“

Babička priniesla vedro a Namosúrenec sa s veľkým frflaním pustil do práce.

Krava bola skutočne divá. Keby mohla vytrhla by strom aj s koreňmi a ušla. Remeň síce držal, ale kopance ktoré Namosúrencovi uštedrila boli horšie ako jej vzpieranie. Celé dojenie sa nemohlo zaobísť bez nadávok. Niektoré vyslovil tak škaredo, že aj babička sa radšej utekala schovať.

Tento krát Namosúrenec prácu dokončil, no od nervozity buchol vedro tak prudko o zem, že polovica mlieka vyšplechla.

„Aj ti z neho dám?“ spýtala sa babička opatrne, keď sa odhodlala znovu ukázať.

„Ani bohovi! Nechcem! S tým zvieraťom lomcujú čerti. Pozrite ako ma dokopala!“

„Ty ideš za Živom však?“

„No pekne. Za chvíľu budú všetci vedieť prečo sa túlam po lese...“

„Živa poznám. Poď, povedal mi, aby som ti niečo ukázala!“ Babička zaviedla Namosúrenca k vreciam. Maličkému, väčšiemu, veľkému a najväčšiemu. Aj tento krát si vybral väčšie a odišiel.

Cesta sa komplikovala hoci z lesa vyšiel pred niekoľkými minútami. Vrecia ho ťahali k zemi a už si takmer necítil dlane. K tomu všetkému musel prekonať ešte kopec, ktorý sa pred ním vypínal. Dúfal, že za ním ho bude naozaj čakať Živo.

Začal stúpať. Svah sa strmo dvíhal a každý ďalší krok znamenal pre Namosúrenca riadnu námahu. Ťažko dokázal pokračovať. Len, čo sa začal potiť, pustil jedno z vriec na zem a nechal ho ležať v tráve.

Teraz sa mu kráčalo síce ľahšie, ale za pár chvíľ ho začalo ťažiť aj druhé. Každú chvíľu si ho prehadzoval z ruky do ruky a nikdy s ním nedokázal vystúpiť viac ako od pár krokov. Dobre si uvedomoval, že by ho mal zaniesť Živovi, no bude mu to vôbec stáť za tú drinu? Pustil teda aj toto a oslobodený od záťaže vykročil rýchlejšie. Napokon vyšiel na kopec a na jeho úpätí zbadal Živa. Rázne šiel k nemu...

 

Vo chvíli, keď Namosúrenec opustil starčekovu chatku, pristavil sa pri nej Boháč.

„Pane,“ ohlásil ho vyslabnutý muž opierajúci sa o rýľ. Boháč, prišiel až k nemu a počúval. Starček sa mu vyžaloval bez toho, aby musel počúvať karhanie a zlostné pripomienky.

Boháč ho nechal pekne dohovoriť a až potom spustil on: „To mi je ľúto. V tejto dobe naozaj stále musíte chodiť po vodu k potoku?“

Starček prikývol.

„Ešte v takomto veku?“ Boháč dokonale zrkadlil dedkov ubiedený výraz. Hlasno vzdychol.

„Veľmi potrebujem pomôcť s jarkami. Je to jediné na čom mi záleží...“

„Ja by som vám aj pomohol, ale čo mám robiť, keď mám práve na programe iné veci?“ nastalo ticho. „Viete čo? Zajtra vám sem pošlem pár chlapov, pomôžu kopať... Čo vy na to?“

Starček sa zjavne potešil: „To by mi veľmi pomohlo. Ideš za Živom však?“

Boháč zostal zaskočený: „Idem, ako viete?“

Naznačil mu, aby ho nasledoval. Zaviedol ho k štyrom vreciam a povedal to isté, čo pred chvíľou Namosúrencovi.

Boháč si vybral najmenšie...

Prichádzajúc k babičkinmu domčeku, začul hlasné múkanie. „Tej krave niečo je?“ spýtal sa, keď mu prišla babka z naproti.

„Nervózna je, pretože je nepodojená. Vemeno sa jej zapaľuje a ja už nevládzem dojiť takú potvoru...“

„To nie je bohvie čo...“ odmlčal sa, akoby premýšľal. „Mohol by som vám ju podojiť ja, ale zdržovať sa takými hlúposťami naozaj nemienim. Dobre ma počúvajte! Kravu zabijete, do komory uložíte zásoby mäsa a to, čo sa do nej nevojde predáte. Zarobené peniaze odložíte na mlieko, alebo ušetríte na iné veci. Mäso v komore je predsa lepšia voľba než dolámané kosti. Však? Ja by som sa vám o to postaral...“

„To je výborná rada,“ usmiala sa babička. „Už som si veľmi zúfala. Ešte dobre, že som vás stretla. Teraz vám musím niečo ukázať...“ a opäť vrecia. Boháč aj tento krát vzal najmenšie...

 

Opustil les, vystúpil do polovice strmého kopca a zastavil. Nieže by mu boli vrecia zvlášť ťažké, no to že sa začal potiť dával za vinu im. Nemusel sa dlho rozhodovať. Pred Živom chcel pôsobiť ako pán na úrovni a kropaje na čele by mu v tom zabránili.. Jednoducho obe vrecia nechal na zemi a šiel k Živovi s prázdnymi rukami...

 

 

Drzaňa bola taká netrpezlivá, že neubehlo ani desať minút a už aj ona stála pred starčekovou chatkou.

„Slečna,“ oslovil ju a požiadal o pomoc.

„Dedo,“ vyrukovala naňho s veľavýznamným tónom. „Pozrite sa na mňa! Skutočne vyzerám ako chlap, aby som tu behala s rýľom a kopala nejaké jarky?!“

„Nemusíš kopať. Len mi nejako pomôž prosím...“

„Nemám na vás čas. Čaká ma dar. Musím ísť, dovi.“ Ani poriadne nedopovedala, už bola na polceste preč.

„Počkaj! Ideš za Živom...“

„Idem. A čo vás do toho?!“

Nestačil jej vrecia ukázať. Zmizla medzi stromami.

Po chvíli ju vítalo neznesiteľné múkanie. „Čo je tej krave?!“

„Nie je podojená,“ zúfala si babička.

„Tak ju utraťte. Veď sa to nedá počúvať. Dovi...“

„Počkaj dievča, poď so mnou! Poznám Živa a mám ti odovzdať odkaz.“ Babičke sa podarilo Drzaňu zaviesť k vreciam, no keď padla reč na to, že jedno z nich má odniesť, vyslúžila si neľútostný pohľad.

Vystrčila bradu a povedala: „Ešte to by chýbalo. Dovi...“

Keďže sa Drzaňa nevyčerpala prácou a neťažila ju váha vriec, cesta kopcom nebola  pre ňu náročná. Vyšla na vrchol ľahučko a konečne uvidela Živa.

 

 

Roľník mal celkom inú povahu. Poctivo čakal pol hodinu tak ako sa dohodli.

Prišiel k chatke. Starček sa posťažoval a poprosil ho o pomoc. Roľník neváhal. Na rýľ bol zvyknutý, chytil sa ho a poď ho do práce. Zatínal ho do zeme ako do masla. Aj keď to v jeho podaní vyzeralo jednoducho, práca to vôbec nebola ľahká. Unavil sa pri tom a aj času ubehlo veľa. Starčekovi však aj tak vykopal niekoľko metrov dlhý jarok.

„To bude stačiť. Teraz poď so mnou!“

Na výber dostal štyri vrecia. „A ktoré by som mal vziať najsúrnejšie?“

„Dobre, že sa pýtaš. Tamto najväčšie.“

Roľník ho ako na rozkaz zobral a išiel ďalej.

Rád by pridal do kroku a dohnal tak stratený čas, ale vrece bolo priťažké. Potešil sa, keď uvidel babičkin dom. „Aspoň si oddýchnem,“ povedal si.

Babka ho však hneď oboznámila so svojim problémom. Nuž, Roľník bol nenapraviteľný dobrák. Hneď začal dojiť. Zobralo mu to veľa síl kým takú potvoru skrotil. Také kopance aké od nej dostal nerozdáva hádam ani kôň. Po rukách, nohách a rebrách sa mu hneď zjavovali červené boľavé fľaky. Aj tak bez jediného zafrflania pokračoval v práci a kravu vydojil.

Babička mu milo poďakovala, zaviedla ho k vreciam a povedala nech si jedno vyberie. A ktoré si náš Roľník vybral? To najťažšie...

Ledva fučal. To ešte ani ku kopcu neprišiel. Pod ťažobou vlastného nákladu mal ramená spustené tak nízko, že vrecia sa takmer dotýkali zeme. Päste zovreté, spotený akoby ho niekto vodou oblial. Začal stúpať po úbočí.

Často musel oddychovať. Ináč to nešlo. Vedel, že čas už riadne pokročil, ale zbaviť sa záťaže mu ani nenapadlo. Poctivo ich ťahal za sebou. Kým prišiel do polovice, nevládal od únavy už ani stáť. Z posledných síl schmatol obe vrecia, napol všetky svaly a vykročil. Šiel vytrvalo. Hľadel si na nohy, dával krok za krokom a dúfal, že svah prestane stúpať. Keď sa však zahľadel pred seba videl, že je pred ním ešte riadny úsek. „Nejako to zvládnem.“ Kým prišiel na vrchol takmer omdlel. Podarilo sa. Na úpätí uvidel Živa.

 

 

Podľa výzoru by ste si mohli myslieť, že Živo utiekol z cirkusu. Bol vysoký, chudý, zvláštne doobliekaný. Nemal rovnaké topánky, dokonca ani ponožky. Nohavice vyzerali ako montérky, vršok bol však frakový. Na hlave sa mi vynímal zelený cylinder. Okrem toho mu oblečenie ozvláštňovali rôzne farebné čačky. Kvietky, odznaky, šnúrky či vyznamenania.

Pod cylindrom skrýval dlhé červené vlasy a tvár mal zmaľovanú ako klaun. Jedna strana sa usmievala, zatiaľ čo z druhej sálal smútok. Napriek zvláštnemu zjavu pôsobil Živo prísne. Dokonca aj Namosúrenec mal k nemu rešpekt. Prišiel prvý...

„Si Živo?“

„Som. Moje vrecia máš?“

„Nemám.“

„Prečo? Kde si ich nechal?“

„Z druhej strany kopca. Na úbočí. Ťažko sa mi kráčalo, tak som ich tam pustil.“

Živo sa zamyslel: „Dám ti teraz otázku. Keby si mal venovať životu dar, čo by to bolo?“

„Životu? Ani prd! Berie si viac ako je treba,“ vychrlil Namosúrenec.

„Myslíš?“

„Myslím!“

„Si zvláštny človek. Vrecia si mi síce nepriniesol, ale odmenu ti aj tak dám...“ Sňal si cylinder a vytiahol z neho paličku. Vyzerala ako dirigentská.

„To som sa sem trepal kvôli hlúpej paličke?“

„Nie je hlúpa. Kto vlastní túto paličku, dokáže ňou dirigovať kohokoľvek. S ňou sa ti ľudia nebudú priečiť.“

Namosúrenec sa takému daru napokon potešil.

„Môžeš ísť domom. Je len tvoja.“

„Vďaka.“ Rozlúčil sa a najkratšou cestou odišiel.

 

Druhý bol Boháč.

Živo sedel na veľkom kameni, keď prišiel. „Ideš nejako skoro,“ prehovoril.

„Rozhodli sme sa nečakať hodinu. Bolo by to príliš dlho.“

„Na dar sa tešíš?“

„Skôr som zvedavý.“

„A kde máš vrecia, ktoré si mi mal priniesť?“

„Ja som ich priniesol, ale musel som ich nechať na druhej strane,“ prstom ukázal na kopec.

„Boli ťažké?“

Boháč zaváhal: „Nó, dosť.“

Živo sa postavil. „Každý máme hranice inde, však. Skôr ako ti dar dám, položím ti ešte jednu otázku. Čo by si daroval životu ty, keby si mal takú možnosť?“

„Životu by som nedaroval nič,“ uťal bez rozmýšľania.

„Aha. Tak takto to je...“

„Životu netreba darovať nič. To je môj názor.“

Živo prikývol, zložil si cylinder a z jeho útrob vytiahol peňaženku.

„Ja jednu mám. A keby len jednu...“

„Táto je iná. Sú v nej peniaze. Si predsa bohatý. Najlepšie vieš akú majú peniaze moc. Hádam by si sa raz nechcel topiť v chudobe?“

Boháč sa vydesil: „Prepána len to nie.“

„No vidíš. Táto peňaženka nemá dno. Vždy, keď do nej siahneš, nájdeš v nej peniaze. Je tvoja.“

„To je výborné,“ potešil sa, vzal dar a šiel domov.

 

Živo sa nestihol ani posadiť už k nemu kráčala Drzaňa. „Ty si ten Ži...Ži...?“ ukázala naňho prstom.

„Živo. Áno, to som ja.“

„No pekne. Ty si mi iná maškaráda.“

„Vidím, že ani ty si mi nepriniesla moje vrecia.“ Živo si z jej vrtkého jazyka zjavne nerobil ťažkú hlavu.

„Načo by som ich nosila? Ja som ti písala, alebo ty mne?!“

„Chcem sa ťa spýtať. Aký dar by si dala životu, keby si ho stretla?“

„To je hlúpa otázka. Treba sa spýtať, čo život dá mne...keď ho stretnem.“

„Myslím, že najlepšie bude ak ti tvoj dar radšej hneď dám.“

„Moja reč.“

Z cylindra vytiahol malý zlatý kľúč. „Týmto kľúčom odomkneš všetky dvere, rozlúskneš všetky problémy, dostaneš sa kam chceš a na všetko získaš odpovede. Stráž si ho.“

Drzaňa sa potešila: „To je mi ale podarená vecička. Dovi...“

 

Kým prišiel Roľník, Živo už ležal v tráve. Trvalo to dlho. Našťastie sa ten oneskorenec po niekoľkých chvíľach objavil. Utrmácaný, ledva za sebou ťahal vrecia.

„Ty si mi ich priniesol?“ Živo stále ležal. V ústach sa mu pohojdávalo steblo.

„Tak ako si chcel.“

„Tí pred tebou ich zahodili.“

Roľník zostal v pomykove.

„Nečuduj sa! Každý má také bremeno, aké dokáže uniesť. Skôr ako ti dám dar, spýtam sa ťa, čo by si daroval životu keby si mal možnosť?“

Roľník mykol plecami: „Nemám nič. Iba dve ruky, ktoré vedia pracovať. Životu by som dal seba a svoju prácu.“

„To je zaujímavé,“ Živo sa až teraz postavil. „Tamtí traja boli zvláštni, ale vidím, že ty si z nich najzvláštnejší.“ Položil cylinder na zem, siahol doň a vytiahol...starú motyku. „Toto je môj dar. Vidíš to veľké pole za nami?“

Roľník prikývol.

„Začni ho obrábať a dúfaj, že prídeš aspoň do polovice. Ak sa ti to podarí, pokračuj!“ Živo mu motyku odovzdal, otočil sa a odišiel...

 

 

Tak. To je koniec príbehu. Teraz sám posúď, ktorý z tých štyroch dopadol najlepšie. Ja to neviem. Kľúč k odpovediam nemám...