i.

 

Vonku vybuchujú čmeliaky.
Ich telesné šťavy stekajú po okenných sklách. Pripomínajú pomarančový džús. Práve ma  vyťahujú zubárskymi kliešťami. Na pár sekúnd sa ponáram do vaničky s vodou. Kričím a všelijako sa zvíjam. Moja matka sa na mňa unavene usmieva. Lekár si strhne chirurgické rúško, pokrčí ho a cvrnkne do kúta. Opláchne kliešte v liehu a vloží si ich do vnútorného vrecka saka.

 

ii.

 

„Prečo vybuchujú čmeliaky?“ pýtam sa ženy z ktorej ma vytiahli.
„Pretože žerú ľudské myšlienky,“ odpovie. „V čmeliakoch bývajú starí ľudia,“ pokračuje. „Tí o ktorých sa nikto nestará.“ Žena mi vytrhne hlavu. Nebolí to. Vymení ju za cukor a chlieb. Vraví, že mi ju na vráti na Vianoce. Deti v škole sa mi smejú. Hádžu po mne navlhnuté špongie.

 

iii.

 

Žena je schúlená do klbka. Plače. „Čo sa stalo?“ pýtam sa. Až potom si povšimnem, že tiež nemá hlavu. Vraj ju musela dať nejakým cudzím ľuďom. Odteraz vraj nemôžeme nosiť hlavy. Prichádza aj lekár, ktorý ma kedysi vytiahol. Vezme zubárske klieštiky a vytrhá mi nechty. Preráta ich, schová do peňaženky, zdvorilo sa ukloní a odíde.
„Prečo?“ pýtam sa. Žena mlčí.
Pozeráme do tmy.

 

 

iv.

 

Zavreli nás do čmeliakov. Je tu teplo a veľa oranžovej. Tlačíme sa jeden na druhom. Veľa ľudí bez hláv. Niektorým chýbajú aj trupy. Mlčíme. Čmeliak lieta po okolí, na každej zastávke pristupujú ďalší ľudia. Čmeliak je stále ťažší.
Čakáme, kedy vybuchne.