Príbory
edmund 13.1.2014 | 11:36
Príbory
Adam si v raňajších novinách prečítal, že sanatórium za mestom cez noc zmizlo. Veľmi ho to zaujalo. Zapriahol teda rodičov a vydal sa na lúku. Až keď mu z pohľadu zmizli posledné domy, zbadal vysoký železný plot obkolesujúci priestory liečebne. Budova bola naozaj preč, bránička ostala vylomená, jej dvierka sa smutne kývali v letnom vetre. Adam začal preskúmavať pôdu. Zdala sa mu nezvyčajne studená a sypká. Prechádzal okolo pôdorysu budovy. V hline bolo otlačených množstvo ľudských stôp. Už začínal padať súmrak, keď vyskočil späť do sedla a vyrazil domov.
Na uliciach stretával samé zvláštne bytosti. Držali v rukách príbory a hlasno mľaskali. Adamovi sa donieslo, že kým bol preč, bola vyhlásená vojna. Na stôl v kuchyni vysypal trochu hliny, ktorú ukoristil na lúke. Zdalo sa mu, že svieti ako žiarovka. V noci nemohol spať. Vonku sa ozývalo šibrinkovanie príborov. Cinkanie mu znelo v ušiach. Neustále sa prehadzoval z jednej strany na druhú. Ráno zašiel do stajne. Dvere boli vylomené. Rodičov nikde nenašiel. Sena sa ani nedotkli.
Určite utiekli, pomyslel si Adam s trpkosťou. Vrátil sa do domu. Kúsok hliny pomaly zhasínal. Vonku sa zhromažďovali ľudia. Tlačili sa pred Adamovým domom. Vidličkami sa snažili prerezať okná. Mračilo sa. Adam zatiahol závesy. Vo vzduchu cítil prísľub dažďa.
Nemal z toho dobrý pocit.
Na uliciach stretával samé zvláštne bytosti. Držali v rukách príbory a hlasno mľaskali. Adamovi sa donieslo, že kým bol preč, bola vyhlásená vojna. Na stôl v kuchyni vysypal trochu hliny, ktorú ukoristil na lúke. Zdalo sa mu, že svieti ako žiarovka. V noci nemohol spať. Vonku sa ozývalo šibrinkovanie príborov. Cinkanie mu znelo v ušiach. Neustále sa prehadzoval z jednej strany na druhú. Ráno zašiel do stajne. Dvere boli vylomené. Rodičov nikde nenašiel. Sena sa ani nedotkli.
Určite utiekli, pomyslel si Adam s trpkosťou. Vrátil sa do domu. Kúsok hliny pomaly zhasínal. Vonku sa zhromažďovali ľudia. Tlačili sa pred Adamovým domom. Vidličkami sa snažili prerezať okná. Mračilo sa. Adam zatiahol závesy. Vo vzduchu cítil prísľub dažďa.
Nemal z toho dobrý pocit.
Čakáme
Lustre v električke sa kývali. Sviečky na nich dohárali, vosk kvapkal na hlavy. Okolo sa mihali vyleštené chodníky. Vystúpili sme na námestí. Všade ticho. Z električky vychádzali bledé deti. Prechádzal sa okolo nich revízor a rozdával im mrazené kurčatá. Bál som sa. Autobus sa vyprázdnil a zahol do tmavej uličky.
„Strácajú sa tam ľudia a časti ľudských tiel,“ povedala si. Deti mizli akoby ich niekto vymazával gumou. Rýchlo sme vkĺzli do prvých dverí. Ticho. Ťažký vzduch. Platňa na gramofóne sa lenivo otáčala a čašník za pultom spal.
„Tu nikdy nezhasíname,“ povedal. V tej kaviarni pochovávali ľudí. Pohrebný sprievod sa motal medzi stolíkmi ako čierny had. Trúchliaci sa navzájom podopierali, do praskajúcej gramofónovej hudby sa miešali ich tlmené vzlyky. V kúte kaviarne už čakala vykopaná jama. Rakva sa pomaly spúšťala dolu.
Ktovie, či ešte príde ráno.
„Strácajú sa tam ľudia a časti ľudských tiel,“ povedala si. Deti mizli akoby ich niekto vymazával gumou. Rýchlo sme vkĺzli do prvých dverí. Ticho. Ťažký vzduch. Platňa na gramofóne sa lenivo otáčala a čašník za pultom spal.
„Tu nikdy nezhasíname,“ povedal. V tej kaviarni pochovávali ľudí. Pohrebný sprievod sa motal medzi stolíkmi ako čierny had. Trúchliaci sa navzájom podopierali, do praskajúcej gramofónovej hudby sa miešali ich tlmené vzlyky. V kúte kaviarne už čakala vykopaná jama. Rakva sa pomaly spúšťala dolu.
Ktovie, či ešte príde ráno.