Zaprášené slnko práve vychádzalo. Kráčal von z lesa. Bolela ho hlava. Na temene objavil zaschnutú krv. Kašľal do dlane. V pľúcach mu pískalo. Na čistine stál ošumelý starec a kopal jamu.
„Hrob?“ odtušil konverzačne. Starec kývol hlavou.
„A telo?“
„Stojíte na ňom.“
Muž si pozrel pod nohy. Len zarosená tráva. Napriek tomu ustúpil o krok doľava. Starec sa ticho zasmial.
„Teraz na tvári.“
Ticho. Starec pokračoval v práci. Potom klesol na koleno a prezeral si jamu. Akoby odhadoval, či bude hĺbka dostatočná.
„Počuli ste tie sirény?“ spýtal sa a ani nezdvihol pohľad. Muž zívol.
„Hej.“
Starec si sadol na kraj vykopaného hrobu, oprášil si ruky a vyklepal zo škatuľky prevlhnutú cigaretu. Sedel a pofajčieval.
„Čo budete robiť?“ spýtal sa muž.
„Dám si ešte túto cigaretu,“ opáčil starec.
„Myslím potom.“
„Potom počkám.“
 
Muž vyšiel z lesa a zamieril k sivému domu. Žena sedela za stolom a dívala sa z okna.
„Ahoj,“ pozdravil.
„Čau.“
Nepozrela naňho. Zamieril ku chladničke. Z jej šera vytiahol plastovú fľašu s mliekom. Odkrútil uzáver a privoňal. Potom sa napil. Chrbtom ruky si utrel ústa a vrátil mlieko do chladničky. Prisadol si.
„Bola si doma?“
„Áno.“ Až teraz k nemu obrátila hlavu. „Počúvala som. Hudbu.“
Ticho. Muž sa díval na podlahu kuchyne. Niečo hľadal.
„Tiež ich nevidím,“ povedala žena.
Mlčal. Vstala a podišla k vodovodu. Napustila si hrdzavú vodu a na dúšok ju vypila. Díval sa na jej vlasy spustené na chrbte.
„Na noc budeme musieť zavrieť,“ povedala.
„Zámok už nedrží.“
„V špajzi sú nejaké reťaze.“
Skontroloval ich. Vyzerali dobre. Pozeral von oknom. Les. Holé stromy. Z mrakov sa prášilo. V diaľke tenké stĺpiky dymu.
„Už prišli?“ spýtal sa.
„Včera.“
Prešiel do obývačky a posadil sa na gauč. Vzal zo stola zalepenú kartónovú škatuľu. Posmrtné masky ležali v hromade polystyrénu. Jednu si opatrne priložil na tvár. Sedela presne. Odložil masku späť a škatuľu zavrel. Vošla a posadila sa na kraj gauča. Natiahol k nej ruku.
„Jakub.“
Vzala ju do svojej a stisla ju.
„Helena.“