Vložili mu do ruky hrnček s čiernou kávou. Chlapec kráčal pomaly a ruka sa mu mierne chvela. Káva bola horúca. Cítil jej teplo na koži palca. Ale celkom príjemne voňala. Bál sa, že z nej rozleje. Posúval sa vyslovene po centimetroch. Škola pôsobila po zotmení pokojnejšie. Cez okná prenikali svetlá pouličných lámp. Zamknuté triedy. Steny v ktorých stále vibrovali detské hlasy. V káve sa občas zabeleli kúsky zubov. Zišiel do prízemia a otvoril dvere do telocvične. Pach žineniek a potu. Uprostred stál široký stôl. Sedel za ním jeho triedny učiteľ. Chlapec si nespomínal na jeho meno. Položil šálku na stôl a ostal stáť so zvesenými rukami. Učiteľ vzal hrnček a usrkol si. Potom sa mierne usmial a kývol hlavou. Chlapec prešiel vedľa malého pódia stlčeného zo starých dosiek. Pri gilotíne postával muž, ktorý mal namiesto hlavy klbko. Špagát mu trčal až k teniskám. Chlapec premýšľal, či je to len maska. Na ostrí gilotíny sa odrážal mesiac. Po pravej strane steny sedelo množstvo detí. Mlčali. Niektoré driemali. Chlapec sa posadil do kúta a založil si ruky na prsiach.
Učiteľ si miešal kávu. Potom lyžičku vytiahol a niekoľkokrát ňou cinkol o okraj hrnčeka. Zvuk sa odrazil od stien a prebudil niekoľko spáčov. Zívali a naťahovali sa. Učiteľ pozrel na Klbkového muža.

 

„Začneme, prosím,“ prehovoril a znova si usrkol. Prevaľoval kúsok zubu na jazyku a potom ho nechal skĺznuť dolu hrdlom. Z klbka tieňov sa odčlenil jeden odvážlivec a vykročil ku gilotíne. Chlapec žmúril a pozoroval ho. Videl ako vystupuje po schodíkoch. Potriasol si rukou z Klbkovým mužom. Chlapcovi sa zdalo, že sa obaja zasmiali. Ostalo ticho. A potom sa ozvalo krátke žuch. Svetlo bliklo do priestoru a chlapec počul ako sa hlava oddelila od tela a s dusotom dopadla na lesklé parkety. Bezhlavý sa zdvihol a hmatkal rukami okolo. Zišiel po schodíkoch, našiel svoju hlavu – jej zuby sa leskli v kŕčovitom úsmeve – a odkráčal z telocvične.

 

„Ďalší!“ zavelil učiteľ a cinkal lyžičkou o hrnček. Chlapec zívol a schúlil sa. Z driemot ho preberalo len pravidelné svišťanie gilotíny. Hlavy padali ako zrelé hrušky. Deti postupne odchádzali. Keď začínalo svitať, chlapec vstal a stolík odložil do kabinetu. Celé pódium s gilotínou a Klbkovým mužom odtlačil na kolieskach do miestnosti, kde sa povaľovalo staré náradie. Vypláchol hrnček od kávovej usadeniny a napokon v telocvični vytrel podlahu. Vonku začínali spievať prví vtáci. Napokon v telocvični zhasol a unaveným krokom sa pohol k triede. Navlhčenou handrou utrel tabuľu. Kriedou do rohu naškriabal dátum a dvakrát ho podčiarkol. Potom si sadol na svoje miesto. Pozoroval ako tabuľa pomaly schne. Vlhké šmuhy pripomínali zvláštne, cudzie kontinenty. Zmršťovali sa a mizli. Chlapec počul, ako sa chodba začína napĺňať zvukmi.
Privrel oči a čakal na spolužiakov.