Našiel ju v kúpeľni. Tlačila si kolená ku brade. Džínsy mala stvrdnuté blatom. Vlasy jej padali do tváre. Povedala mu, že Pes chodí po chodbách hotela. Že zabíja hostí. Je neviditeľný. Stál tam a díval sa na ňu. Pozerala kamsi mimo, oči privreté. Snažil sa ju postaviť na nohy; nechcela. Zašiel do obývačky a jemne odhrnul záclonu na okne. Ticho. Tmu občas rozrezal motor prechádzajúceho auta. Okolité budovy sa mĺkvo rysovali na nočnej oblohe. Vrátil sa do kúpeľne.
„Nič tam nie je,“ povedal. Odhrnula si vlasy.
„Je na chodbe.“
Pošúchal si dlaňou čelo a pridrepol si k nej.
„Ako si sa sem dostala?“
Ticho.
„Počuješ?“
„Vliezla som oknom.“
Zdvihol pohľad. Okno bolo zaistené zvnútra.
„Oknom, hm?“ kývol hlavou.
„Hej.“
Vstal a vyšiel z miestnosti. Prešiel po dverách rukou. Zamknuté. Priložil k nim ucho. Nič nepočul. Zadíval sa von kukátkom. Chodba bola pokojná. Na stenách svietili elektrické lampičky. Chvíľu váhal a potom zložil retiazku. Veľmi pomaly dvere odchýlil. Vystrčil hlavu a díval sa do šera. Pri výťahoch stálo hojdacie kreslo. Hýbalo sa, ale nevydávalo žiaden zvuk.
Vyšiel von a zavrel za sebou.
 
V kresle sedel chlapec. Nemohol mať viac ako dvanásť rokov. Okolo úst a očí sa mal však aj tak vryté hlboké vrásky. Pery zomknuté do jednej čiarky. Zdalo sa, že nemá zuby. Muž sa naňho chvíľu díval.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa napokon. Ako rodič, ktorý napomína neposlušné dieťa. Chlapec vzhliadol.
„Sedím.“
„Čakáš na niekoho?“
„Možno. Vy ste zo stodvojky?“
„Áno.“
Chlapec prikývol. Oblek, čo mal na sebe mu bol priveľký. Biele vlasy sčesané dozadu vypadávali. Beleli sa na saku. Na koži vystupovali pečeňové škvrny.
„Nebol tu nejaký pes?“ spýtal sa muž. Chlapec pokrčil obočie a preplietol prsty na bruchu.
„Čože?“
„Pes. Pýtam sa, či tu nebol.“
„Nebol.“
„Niekto... tvrdí, že je v hoteli.“
Chlapec mlčal.
„Ževraj zabíja ľudí.“
Chlapec mierne pozdvihol pravý kútik úst.
„Za tie roky, čo tu sedím som tu žiadneho psa nevidel. Stačí?“
„Áno. Asi hej.“
Chvíľu tam ešte stál. Cítil, že by mal ešte niečo dodať. Ale nič mu nenapadalo.
„Choďte spať,“ zavelil mu chlapec odrazu. Hlas mal silný, kovový. „Je neskoro.“
„Áno.“
„A už nevychádzajte.“
„Dobre.“
Keď sa vrátil do izby, žena spala na pohovke. Vzal deku a prehodil jej ju cez chrbát. Ticho zavrel dvere a založil retiazku. Ešte raz pozrel do kukátka. Potom si vzdychol a posadil sa na kraj postele. Z tmy vonku sa o chvíľu vylúpne bledá žiara svitania. Zaznel škekot psa. Pretrel si oči.
Netušil, čo s nimi bude.