Chodiaci zámok
 
V zámku sa narodilo dieťa. Lenže potom zomrelo. Pochovali ho v rozvarenej stene. Na chodbách sa potom ešte dlho ozýval pridusený nárek. Dieťa ostalo samo, ale rástlo.
Uplynuli mesiace. Prešli roky.
Plač opúšťal hradby a znášal sa k nížinám. Zámok sa pomaly nadvihol a neisto začal zostupovať k mestu. Na vrcholku sa zubili dve maličké oči. Videl som ho ešte v ten deň. Po brade mu tiekli ľudia.
Jeho úsmev rozkrajoval krajinu.
 
Jasnozrivá ryba
 
Baumel otáčal pedálmi bicykla. Z prasknutého zadného kolesa vypadávalo množstvo špendlíkov. To mi snáď robí naschvál, zahundral Baumel a odniesol bicykel opravárovi. Domov dorazil bosý. Sadol si na stoličku a díval sa von oknom. Na ulici sa prechádzala vznešene vyzerajúca dáma. Mala obuté Baumelove zablatené čižmy. V tej chvíli ale niekto zaklopal na dvere.  Bola to klietka s akváriovou rybkou.
Ah, konečne, povedal Baumel, postavil klietku na stôl a pozoroval rybku. Ležala nehybne. Pristúpil k oknu a otvoril dvierka klietky. Ryba skúmavo zaškúlila do ulice. Párkrát otvorila ústa. Baumel priložil ucho k jej perám a dychtivo načúval.
 
Zánik jednej samoty
 
Na stole leží mŕtvy puding. Pawol sa bezcieľne motá komnatami a kašle. V hrudi mu píska. Na chodbe si všimne vrabca priklincovaného ku stene. Popoludní mu začnú chodiť neoznačené obálky. Sú plné archov kancelárskeho papiera. Pod svojou posteľou nájde cudziu ženu. Tvrdí, že tam žije už roky. Ráno všade leží sneh. Na chodbách sa objavujú stopy po líškach. Pawol sa rozhodne, že radšej povečeria v pivnici. Pri dezerte ho vyruší komorník.
Autobus bude meškať, povie a zmizne v tme. O tom nič neviem, pomyslí si Pawol. Odrazu mu začne byť zima. Radšej si ľahne do postele. Pod vankúšom nahmatá ohnutý klinec. Tak sa doňho zapozerá, že si ani nevšimne že hodiny zabudnú odbiť polnoc.